experience

Pred pár dňami, keď som sa chcela sama pred sebou zase raz hrať na hrdinku, ma niečo napadlo. S pokriveným úsmevom a slzami ako hrachmi, kotúľajúcimi sa po mojich lícach z páliacich očí, tá myšlienka sa - narozdiel od ostatných, ktoré len prefrčali hlavou nedovolenou rýchlosťou - neodbytne hlásila o pozornosť, zasadla si ako tučná matróna uprostred mojej hlavy a blokovala premávku. Tak som sa k nej chtiac-nechtiac musela vrátiť. Myšlienka sama o sebe trochu divná, taká, aké vás možno napadnú pri treťom poháriku tvrdého po kopačkách cez sms-ku, pri posteli zomierajúceho alebo pri pohľade na šťastné tváre čerstvých rodičov. Vyzerala asi takto: my ľudia sme vlastne niečo ako dokonalé filtre, ktoré musia všetok smútok, utrpenie, nenávisť, šťastie, radosť a lásku nasať ako špongia a následne prefiltrovať cez svoje srdce a hlavu. Myšlienke som vtedy venovala - podľa seba - dostatočný čas i pozornosť, odklonila som dopravu v hlave a pokračovala vo fungovaní počas bežného pracovného dňa.
Dnes som sa však k tej istej myšlienke znova vrátila a začala som si ju obzerať z viacerých strán a uhlov, prevracať si ju v hlave ako rubikovu kocku (ktorú, len tak mimochodom, som zložila jedine tak, že som nálepky rovnakej farby na steny kocky poprelepovala). Tak, hovorím si, budem sa ti myšlienka moja milá teda ešte venovať, rozvíjať ťa. Ak mi to pomôže odblokovať dopravu na tomto frekventovanom úseku myšlienkodráhy, za pokus to stojí.
Tak prečo by sme vlastne mali byť filtre? Možno by inak týchto neskutočne silných emócií bol na svete prebytok - taký prebytok, že by sa nedalo dýchať - ako v lete tesne pred búrkou. Taký prebytok, že by všade bola len hustá fialová hmla, cez ktorú by sme sa museli predierať. Taký prebytok, že by tento náš svet roztrhalo na franforce. No a po prefiltrovaní dokážeme tieto emócie buď vyžiariť naspäť do sveta ako malé elektrárne - už samozrejme značne redukované alebo dokonca konvertované, alebo ich uzamknúť vo svojom vnútri. Ten druhý prípad asi všetci dobre poznáme, ale mne osobne sa zdá takmer životunebezpečný. Preto sa snažím, alebo možno skôr je pre mňa ľahšie praktizovať vo svojom živote prípad prvý.
Tak som si povedala, že vlastne môžem byť rada, že som funkčný filter. Že všetko vo mne funguje tak ako má, že teraz síce trpím a plačem, ale pamätám si aj to, ako sa viem smiať, zabávať, tešiť... ako viem byť vďačná, ako viem pomáhať až tak, že sa chcem rozdať, ako viem snívať a rozdávať dobrú náladu. Ako si viem zo seba robiť srandu a nebrať sa vážne, ako viem počúvať a sem-tam aj poradiť. Ako viem objať aj brániť vlastným telom.
 Stretávam vás na ulici, vidíme sa v rade pred pokladňou v obchode, niekedy si chtiac-nechtiac vypočujem vaše rozhovory vo vlaku či v autobuse, čítam vaše blogy. Som filter a som tu pre seba aj pre vás. Idem sa teda viac snažiť usmievať sa. Alebo tancovať. Alebo behať, skákať na posteli, športovať. Potrebujem dať ten prebytok emócií posledných dní von... nielen slovami.