experience

Spýtal si sa ma kedy to začalo. Určite som vtedy povedala niečo duchaplné a vtipné zároveň, niečo, čo pohladilo tvoje ego. Vtedy sme ešte hrali takú hru. Hru Pohlaď mňa, ja pohladím teba. Neskôr som už hladila len ja. Slovami aj dotykmi.

Povedal si mi, že to neskončí dobre. Že preto sa tak držíš späť, preto sa snažíš byť tak nad vecou. Nerozumela som tvojím slovám, alebo som im len nechcela rozumieť a v duchu som už rozohrávala inú hru. Hru Veď ja ťa zlomím. Ale zlomila som len sama seba. Moje srdce je teraz rozlámané ako puzzle a ja s pohľadom psíka prosím okoloidúcich aby mi ho pomohli znova poskladať. Rodina aj priatelia vedomky či nevedomky podávajú kúsky skladačky, no ani jeden sa nehodí. Nepasuje.

Napísal si mi, že sa to otočilo. Že teraz chceš viac vidieť ty mňa, ako ja teba. Že chceš byť so mnou každú chvíľku dňa, najbližšie ako sa dá. Maximálne na dotyk ďaleko. Uverila som ti a odstrihla som posledné lanko môjho záchranného padáku. Začala som hrať hru Voľný pád. A nevšimla som si, že ty si si svoj padák ponechal nepoškodený na chrbte.

Vymazala som všetky rozhovory. Všetky e-maily. Všetky dôkazy tvojej doterajšej prítomnosti v mojom živote. Dôkazy tvojich sympatií a náklonnosti. Bojím sa to nazvať inak, silnejšie. Zahodila som tvoju vizitku, ktorú som ti ukradla z náprsného vrecka na košeli. Voňala ako ty. Skúsila som hrať hru Nikdy si nebol. Ale v slabých chvíľkach ako je táto ti stále píšem nezmyselné vety. Sto krát povedané, tisíc krát napísané a predsa nič nezmenia.

Plakala som. Kričala som ako ranené zviera. Vyplakala som poslednú kvapku slanej vody v mojom tele. Potom som len sedela a nechala bolesť nech si ma zoberie celučičkú celú. Teraz by som chcela hrať hry ako Som v poriadku, Nenávidím ťa alebo Je mi bez teba lepšie. Nejde mi to, ale snáď sa časom naučím pravidlá. Ty si ma o hre Láska stihol naučiť jedno základné, že nie každý hrá fér.