experience

Včera večer, keď som ležala horeznačky na posteli, nohy vyložené a opreté o stenu, keď som sa už už prestávala ľutovať a hromžiť na život, osud a vlastne celý svet, že aký je ku mne nefér, tak teda včera večer som začala rozmýšľať o veciach, ktoré mám na svojom manželovi rada.
Mám rada, keď povie nášmu psovi ľachni, vlastne každé slovo kde povie ch namiesto h, lebo vraj on medzi tým nepočuje žiadny rozdiel.
Mám rada, keď sa naoko hnevá, že som mu ráno pred odchodom do práce nedala pusu.
Mám rada, keď ma pochváli za čokoľvek čo navarím, že je to výborné a že ja varím najlepšie (a verte mi, že varím skôr výnimočne a aj to len jednoduché jedlá, pri ktorých sa nedá nič pokaziť).
Mám rada, že ochotne pomôže každému, hoci aj opitému bezdomovcovi s rozbitou hlavou a pomočenými nohavicami postaviť sa, keď ho ležiaceho všetci ostatní len pohŕdavo či vystrašene obchádzali.
Mám rada, že je veľmi múdry a inteligentný, že mi hocikedy a aj stokrát znova a znova pomaly a pokojne vysvetlí napríklad princíp fungovania takej kalkulačky (áno, pre mňa sú naozaj takéto veci záhadou).
Mám rada, že si so mnou bez reptania pozrie romantický film.
Mám rada, že fandí slovenským hokejistom, dokonca počas majstrovstiev chodil s nálepkou vo farbách našej vlajky na líci.
Mám rada, že jeho najobľúbenejšie jedlo sú bryndzové halušky.
Mám rada, že ma má rád. Aj s toľkými chybami, krokmi pomimo ideálnej čiary manželského života a mojimi náladami.

Som naozaj vďačná, že ho mám. Aj napriek tomu...ach, radšej nič...
Jeden múdry človek mi raz povedal, že jedným z mnohých dôležitých krokov k šťastnému životu je WANT WHAT YOU HAVE - chci to čo máš. Tak sa teda snažím, verte mi, že sa snažím...